Začul zvolanie svojho mena. A zatiaľ čo Maisie nalievala do pohárov na vysokých stopkách biele víno, podišiel k dverám, kde už sa dnu tlačil jeho otec. Úsmev na tvári mal široký a oči mu iskrili od radosti. Určite si už vypil, pomyslel si Joseph a vtiahol svojho otca dovnútra. Šedý kabát mu prevesil cez zábradlie schodov a potľapkal ho po chrbte.
„Máš sa?“ spýtal sa ho Delmer a vytiahol spoza chrbta tenkú krabičku v tvare obdĺžnika a bielu obálku. Vtisol obe veci synovi do rúk. „Odo mňa a od mamy. Chcela ti to dať sama, no-“
„Nestihla to,“ povzdychol si a prikývol. Sklopil pohľad k rukám, v ktorých zvieral dar. Pomaly začal odtrhávať baliaci papier, až mu zostala iba fotka v rámčeku. Rodinná fotografia, kde bol on, mama a otec. Mohlo mu byť tak štrnásť. Odfotená bola tesne po výhre v štátnej literárnej súťaži. Všetci mali na tvárach úsmevy a rodičia boli na svojho syna takí pyšní. Deň na to Yvona zamdlela. Tá fotografia zachytávala posledný moment v živote ich troch, kedy boli skutočne šťastní.
„Bola pre ňu cenná,“ prehovoril otec, „každý deň sa na ňu pozerala aspoň desať minút.“
Mlčky prikývol. Zazrel na obálku. „Čo v nej je?“
Zatiaľ čo sa premiestnili do obývačky, Delmer premýšľal. Tuho premýšľal, ako na to asi jeho syn zareaguje. Joseph ho trpezlivo sledoval, no napokon odvrátil zrak, aby mohol uložiť fotku na krb medzi ostatné fotografie, zachytávajúce dôležité okamžiky v jeho a Maisinom živote.
Bola tam fotka z ich svadby. Držal Maisie na rukách a obaja sa usmievali od ucha k uchu. V ten deň sa zišla celá jeho rodina, ktorú pokope nevidel už dávno. A zároveň to bolo naposledy. Od smrti svojej matky už vídaval iba otca. A to šťastie v očiach Maisie v bielych šatách, vždy mu zažiarili oči, keď si obzeral ten dokonalo zastihnutý moment.
Rovnako tam boli aj fotografie, na ktorých sa mihla Yvona spolu s Maisie. Považoval ich vždy za dve najkrásnejšie ženy vo svojom živote. A nebola to nič len pravda. Každý si to myslel. Zozačiatku žiarlil, no napokon sa naučil zbožňovať tie pohľady iných mužov smerom k jeho manželke, keď šli okolo.
„Chcem, aby si ju otvoril až zajtra,“ vyšlo zo sotva šesťdesiatročného chlapa, čo mal šedivé vlasy úhľadne sčesané dozadu. Veľkými rukami si pošúchal zvráskavenú a unavenú tvár oválneho tvaru. Vzápätí sa mu kútiky úst mykli nahor. „Tridsaťdva rokov je super vek, Jop, ešte si pamätám, aký si bol malý, keď som ja sám mal toľko. Ten čas ale letí.“
„To teda,“ pritakal s nepatrným úsmevom. Vtom ho však zastavila jeho milovaná manželka. „Maisie?“
„Sharon mi povedala, že toto ti posiela Lisa,“ usmiala sa. Predala mu malú krabičku. Vzápätí Delmerovi podala ruku. „Rada vás zasa vidím.“
„Aj ja teba, srdiečko,“ uchechtol sa a vtiahol ju do medvedieho objatia.
Zachichotala sa, a keď ju pustil, zhlboka sa nadýchla. Pohľad uprela na nový prírastok do ich malej krbovej galérie. „Je naozaj krásna. A úprimná. Yvona bola vždy pôvabná žena.“
„No vidíš,“ zasmial sa Joseph, aby odľahčil situáciu, „a ona si presne to isté myslela zrovna o tebe. Stále mi rozprávala, aká si perfektná. Keď som ťa prvýkrát vzal k nám, asi týždeň mi hovorila, aká je šťastná, že som si našiel takú očarujúcu a inteligentnú ženu, ako si ty.“
Začervenala sa, čo sa snažila zakryť širokým úsmevom. Potom začula Sharonin chichot. Ospravedlnila sa im a vrátila sa späť k nej, Alici Boylovej a Jenni Pinckneyovej. Okrem už trocha pripitej Sharon, to boli jej susedky.
Celý ten čas ako s nimi uvoľnene konverzovala, sledoval ju zelenými očami. Nádherná. To bolo slovo, ktoré Maisie dokonalo vystihovalo. Jej ladné pohyby, dokonalé ženské krivky, hebké ružové pery, ktoré s takou vášňou vždy bozkával. A zatiaľ, čo mu otec rozprával čosi z poslednej cesty do Nórska, spomenul si na ráno toho dňa.
Mohlo byť približne deväť hodín. Slnečné lúče presakovali pomedzi biele záclony. Prižmúril oči, aby si privykol na toľko svetla. Vzápätí zacítil nezameniteľnú vôňu čerstvých toastov a vajíčkovej omelety so šunkou. Došuchtal sa iba v teplákových šortkách do kuchyne a objal Maisie zozadu okolo pása. Trocha sa mykla, no keď zacítila jeho pery na svojom krku, rázom sa roztopila pod jeho nežným dotykom. Mimovoľne sa usmiala a hotovú omeletu naložila na dva taniere.
„Tak dokonalé ráno,“ zašepkal jej ešte stále chrapľavým hlasom do ucha, ktoré následne jemne pohryzol. Rukou prešiel po jej nahom stehne až k bokom. Zahaľovala ju iba jemná nočná košieľka, ktorú sa pokúšal vyhrnúť. Avšak ona ho zastavila. „Mám snáď narodeniny?“
Zvonivo sa zasmiala a otočila sa k nemu čelom. Perami sa letmo obtrela o tie jeho a zahryzla si do spodnej pery. „Mali by sme ísť jesť, kým je to ešte teplé,“ namietla s provokačným úsmevom. Pohladila ho dlaňou po hrudi a vzápätí ho od seba odstrčila. Sadla si za stôl aj s tanierom v ruke a do úst si strčila vidličku plnú vajíčok. Mrkla na neho a hlavou kývla k voľnej stoličke vedľa seba.
S neskrývaným potešením sa uvelebil vedľa nej a začal si vychutnávať raňajky. Varenie ju bavilo už odmala a tak nebolo divu, že sa z nej raz stala ospevovaná kuchárka. Ako vravievala, láska ide cez žalúdok, a ani v tom sa nemýlila.
„No vlastne je toto iba časť môjho darčeku,“ povedala, keď dojedla posledné sústo. Uškrnula sa a v okamžiku stála na nohách. Utekajúc po schodoch do ich spálne, započula jeho hlasné uchechtnutie.
„Mne neutečieš!“ zvolal a takmer ju aj chytil, no náhle zahla za roh a zatvorila dvere. Už-už siahol po kľuke, keď ich zvnútra zamkla. Obočie sa mu mierne zvraštilo a neisto zaklopal na drevené dvere bielej farby. „Maisie?“
Po malej chvíľke sa však zasa otvorili. Zbadal ju sotva dva metre od seba. Stála pred ním takmer nahá. Jediné, čo jej telo zakrývalo, bolo strohé červené spodné prádlo lemované čipkou. Nadvihol obočie a premeral si ju pohľadom.
„Ako vyzerám?“ spýtala sa ho s vážny výrazom. Hneď trikrát sa pred ním zatočila a potom sa rukou oprela o skriňu. Avšak on stále mlčal. „Nepáčim sa ti?“
Podišiel k nej s podvihnutou bradou. Schytil ju dlaňou za krkom a pritisol si jej pery k tým svojim. Putoval ňou však ďalej, kde jej akosi schmatol obe ruky a vystrel jej ich nad hlavou, pričom ju zatlačil k stene, do ktorej narazila chrbtom. Vzdychla, keď pery premiestnil na jej jemný krk, kde jej od ucha ku kľúčnej kosti spravil jazykom mokrú cestičku.
„Vyzeráš tak... úchvatne,“ prehovoril jej do záhybu na ramene. Pošteklil ju jeho teplý dych. A keď sa pod ním rozochvela, ruky jej spustil pozdĺž tela a tými svojimi jej pevne stisol boky, akoby sa bál, že mu utečie. „Aj to je na teba slabé slovo.“
„Lichotník jeden,“ zachichotala sa a ruky mu položila na plecia. Postrčila ho niekoľko krokov vzad až dopadol do mäkkých perín. Jeho pery opustil tichý smiech, no keď si na neho obkročmo sadla a dlaňou mu prešla cez brucho nižšie a nižšie, zadržal dych. Ruku hneď na to stiahla a pomaly si ňou rozpla podprsenku, ktorú odhodila kamsi za seba. Túžobne sa na ňu zahľadel. A chcel so zodvihnúť k nej, aby jej vybozkával telo, avšak rázne ho zastavila. S tvrdým pohľadom si obhliadla jeho peknú tvár. Bozkami začala dravo obsypávať jeho pery. A on sa ňou nechal strhnúť do nekonečnej vášne.
„Hej, Jop, vnímaš ma?“ Delmer do neho džugol lakťom. Iba potriasol hlavou a s nadvihnutým obočím pozrel na otca. Prikývol, avšak Delmer dobre vedel, že lietal kdesi v oblakoch. „Teraz príde to najlepšie. Jeff spolu s udicou spadol do vody, pričom takmer prekotil celú loďku. Ryba mu uplávala, no po chvíľke sa vrátila. Zrovna keď sme sa ho snažili vyloviť z priam ľadovej vody, vrazila do neho a on sa nám vyšmykol. Toľko som sa nenasmial už dlho. Akoby tá ryba chcela odplatu za háčik v papuli. Mimochodom, mala niečo okolo dvoch metrov.“
Joseph sa zasmial, aj keď značnú časť historky prepočul. Delmer ho jednou rukou objal okolo ramien a prstom ukázal na krabičku v bledohnedom obale. „Neotvoríš to?“
„Iste,“ prikývol so smiechom. Až potom si spomenul na darček od Lisy. Obával sa, čo v ňom nájde. Neisto teda roztvoril krabičku a pobavene nadvihol obočie. Začal čítať odkaz monotónnym hlasom: „Až z Londýna k tebe prichádza nefalšovaný anglický čierny čaj. A aby to bolo ono, vanilková sviečka doladí pohodlnú atmosféru v každom dome. Posielam bozky, Lisa.“
„To dievča je naozaj nevyspytateľné...“
„To teda hej,“ prikývol mierne nervózne Joseph. Náhle však jeho zmätený výraz vystriedal úsmev a zaviedol otca k pohovke, kde ho usadil vedľa Maisie. Zrovna dolievala víno. „Zlato, otec si dá tiež.“
Maisie sa na oboch zoširoka usmiala, pričom bolo vidno jej červené líca, a natiahla sa po čistý pohárik, do ktorého Delmerovi naliala biele víno. „Ty si nedáš?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.
„Vlastne,“ zamyslel sa nahlas, „prečo nie?“
•••
„A potom Jeff padol do vody. Ryba za ním doplávala, a keď sme sa ho skúsili vytiahnuť, štuchla do neho a zasa bol vo vode,“ smial sa Delmer a pár Josephových priateľov spolu s ním. Ak tú príhodu nepovedal za celý večer stokrát, tak ani raz. Keď však zazrel vedľa seba syna, nervózne sa rozhliadajúc po okolí, stočil sa k nemu so starosťou zvrašteným obočím. „Prečo sa nezabávaš, Jop? Veď je to tvoja oslava.“
„Nevidel si Maisie?“ ignorujúc jeho otázku, vyšlo z neho priškrteným hlasom.
Delmer iba mykol plecami. „Myslím, že hovorila, že pôjde pre ďalšiu fľašu vína...“
„To bolo pred desiatimi minútami,“ povzdychol si Joseph a vstal z pohovky. „Idem sa po nej pozrieť.“
Akonáhle to dopovedal, už ho nebolo. Delmer ani nestihol zareagovať. Iba pokrčil ramenami a ďalej sa zhováral s istým Marcom Boylom a Bradom Morrisonom.
Vyšiel mimo dosah hlasov a kráčal po dlhej úzkej chodbe. Na jej konci sa nachádzali dvere, za ktorými sa tiahlo schodisko dolu do pivnice. Predpokladal, že Maisie zamierila práve tam, keď už sa v obývacej miestnosti nenachádzala ani kvapka alkoholu. Zrazu však začul buchot z jednej z izieb. Nechápavo nakrčil čelo a div nevyrazil dvere z pántov. Hneď na to sa mu naskytol nepríjemný pohľad. Dlhé blonďavé vlasy jeho manželky boli skomolené v ruke jeho dobrého priateľa Cheta Pinckneyho. Zatiaľ čo druhou rukou šmátral kdesi pod Maisiným svetrom, jej z očí tieklo hneď niekoľko sĺz, čím si rozmazala priam úchvatný make-up. A sprvu si ani neuvedomil, čo sa to tam dialo, no potom zatriasol hlavou. Napriahol zaťatú päsť, ktorá pristála Chetovi priamo v strede tváre.
„Ty skurvený bastard,“ zasyčal na neho rozčúlený Joseph. Využil Chetovu šokovanú nepozornosť a vrazil mu zasa, tentokrát však do oka, ktoré sa mu ihneď podlialo krvou.
Maisie sa objala rukami okolo ramien a s plačom ich sledovala. Cúvala a cúvala, až chrbtom narazila na dvere, po ktorých sa zosunula k zemi. Kolená si pritisla k hrudi a sledovala, ako jej manžel päsťami doráža Cheta k zemi. Musel byť poriadne rozzúrený.
„Joseph,“ zachrapčala a utrela si zopár stekajúcich sĺz chrbtom ruky, „prosím, už dosť... stačí...“
Hlas mala tichý a zlomený. Sotva ju začul, no predsa. Stočil k nej svoju červenú tvár od hnevu a tá rázom zmäkla. Zbadal ju schúlenú sedieť na zemi, čo ho dokonale obmäkčilo. Pustil golier Chetovho trička a so zakrvavenými hánkami si k nej kľakol. Opatrne jej položil dlaň na tvár a jemne ju pohladil.
„Ššš, už som tu,“ prehovoril k nej upokojujúcim hlasom. Hneď na to si ju vtiahol do náruče a spoza jej ramena kontroloval svojho priateľa ležiaceho na zemi. Z nosa mu tiekla krv a na jednom oku už mu navrel opuch. Zamračil sa na neho, zatiaľ čo on sledoval prázdny strop s ešte prázdnejším pohľadom. Keď videl, že pre Cheta nemá zmysel akokoľvek sa brániť, jeho pevné zovretie okolo Maisiných ramien trocha povolilo. Odvrátil k nej zrak a pobozkal ju do vlasov. Začal ňou jemne kolísať. „Už je dobre, Maisie. Už je dobre.“
Ozval sa prenikavý výkrik. A potom ďalší, avšak ten sa tiahol oveľa dlhšie. Oba patrili tomu istému človeku. Žene, ktorá pred dverami svojho domu našla mŕtveho manžela v kaluži krvi.
Joseph nezaváhal a ihneď si cez pyžamo prehodil hrubý sveter. Vybehol von z domu a jeho zrak čelil veľmi nepeknej scenérií. Stromy sa ohýbali v jemnom vetríku. Cez noc už stihol napadnúť čerstvý sneh, čím boli autá, domy a kríky či rastliny zakryté tenkou bielou prikrývkou. Domy boli tiché a v ani jednom sa nesvietilo, veď predsa ešte nebolo ani sedem hodín ráno. A túto krásnu zimnú atmosféru pretínalo nehybné telo v kaluži červenej zmrznutej krvi.
Tvár mu zbledla. Všimol si, ako sa Jenni nad telom skláňala v snahe ním zatriasť. Avšak na to už bolo neskoro. Z tranzu ho vytrhol až Maisiin chvejúci sa hlas. Spomedzi ružových pier, ktoré sa triasli zimou, jej vychádzali obláčiky hmly. Drkotanie jej zubov mu dunelo v hlave. Mala na sebe totiž iba tričko s dlhým rukávom a pyžamové nohavice bledožltej farby. Bez zaváhania si vyzliekol svoj teplý sveter a prehodil jej ho cez ramená. Postrehol jej vydesený pohľad, smerujúci k mŕtvemu telu Cheta Pinckneyho.
„Joseph,“ zašepkala. Začala trhane dýchať a do očí sa jej nahrnulo zopár sĺz. „Joseph, ja...“
„Ššš,“ utešoval ju hladením po vlasoch. Dýchal trhane. Zamrkal očami, aby sa uistil, či to bolo skutočné. Bohužiaľ bolo. Potom jej vtisol roztrasenými perami letmý bozk na čelo a hlboko sa jej zadíval do očí. „Choď dovnútra a zavolaj políciu, áno? Postarám sa o ňu.“
Chvíľu na neho zhrozene pozerala, no napokon trasľavo pokývala hlavou a vbehla dovnútra. On sa zatiaľ presunul na opačnú stranu cesty, pričom sa rukami potľapkal po pleciach – bola naozaj zima. Zhlboka sa nadýchol, keď zbadal Cheta. Hneď na to odvrátil zrak. Nemohol sa na neho dívať, preto radšej opatrne schytil Jenni za rameno, a keď sa na neho pozrela so zhrozením a slzami v očiach, mal pocit, akoby bol na vine on sám. Rýchlo ju postavil na nohy a podoprel ju, aby sa jej šlo ľahšie. Zakopla o prvý schod vedúci na verandu, no on ju pevne držal. Cez otvorené vchodové dvere ju vtiahol dovnútra a posadil ju na pohovku. Uvelebil sa oproti nej a chladné ruky jej stisol v tých svojich.
„Anna... Anna ešte spí?“ spýtavo sa na ňu pozrel. Snažil sa pôsobiť milo, no predstava, že tam Chet vonku leží, ho zasa dokonale rozhodila. A Jenni bola naozaj citlivá žena. Nevedel si ani len predstaviť, ako na tom musela byť ona.
Jenni vzlykla a prikývla. „Nemôže to vidieť... Musí ešte spať,“ hlas sa jej klepal, „ja... ona...“
„Spravím ti čaj,“ povedal a zodvihol sa. „Maisie za chvíľu príde a postaráme sa o Annu, dobre? Hlavne... hlavne buď pokojná, Jenni, všetko bude fajn...“
Ešte než sa konečne odhodlal odísť do kuchyne, zamyslel sa nad svojimi nezmyselnými slovami. Dobre vedel, že toto len tak v poriadku nebude. Chet bol mŕtvy a ona si to veľmi dobre uvedomovala.
•••
Maisie zatiaľ nervózne pobehovala po dome. Koktavo sa rozprávala s policajnou dispečerkou v telefóne. Napokon mobil odložila a vyrútila sa z dvier. Prebehla na druhú stranu ulice, div sa nešmykla. Cestu jej však zatarasil ten odporný čin. Žalúdok sa jej obrátil naruby a ju naplo. Ruku si pritlačila k ústam a pohľadom vyhľadala cestičku aspoň na dva metre od jeho tela. Privrela viečka a prstami si zapchala nos. Podlamujúc sa jej kolená, rozišla sa k dverám domu Pinckneyových.
•••
Do kanvice napustil vodu a nechal ju zovrieť. Zatiaľ nachystal šálku s bylinkovým čajom a dokonca postrehol, ako sa do domu vrútila Maisie. Cez otvor nad kuchynskou linkou zbadal jej vystrašený pohľad. Ihneď si sadla k Jenni a vtiahla si ju do objatia. Obe začali bezútešne nariekať.
•••
„Pani...“ ozval sa policajt s huňatou baranicou na hlave. Obzrel si nízku blondínku od vrchu po spodok a znova zakotvil u jej očí. Spýtavo sa jej do nich zadíval.
„Fitzsimmonsová,“ odpovedala pohotovo a prehrabla si rukou vlasy. Ešte stále sa klepala, no už nie od zimy, ale od strachu. „Bývame oproti.“
„Volali ste políciu,“ skonštatoval. Sledoval ju, ako sa šuchtavo rozišla k plačúcej žene. Po pár sekundách ju nasledoval, pričom si z hlavy stiahol baranicu a vyzliekol kabát. Sadol si naproti Jenni. „Pani Pinckneyová, potreboval by som s vami hovoriť o dnešnom ráne. Mimochodom, som Kapitán Stapleton.“
Postarší muž, možno tak okolo päťdesiatky, natiahol k Jenni ruku, avšak tá ho odignorovala. Popravil si teda šedé sako a vytiahol z neho vreckové hodinky. Čosi si zamrmlal.
Maisie zaťala sánku a stočila pohľad k Josephovi. Čupel pri malej Anne, ktorá sa skrývala pod jedálenským stolom. V rukách držal dve hračky, plyšového jednorožca a bábiku s dlhými blonďavými vlasmi. Maisie sa musela pousmiať, keď zbadala, ako sa o malú Annu snažil postarať. Zakrátko jej úsmev však vystriedal šokovaný výraz. Jenni sa naraz rozjačala a začala ku svojej priateľke naťahovať ruky. S vytreštenými očami na ňu najprv zízala, no potom sa jej votrela do objatia.
„Tíško, Jenni, bude to dobré,“ prehovorila potichu a kolísala ňou, pričom si uvedomila že na Jenninom mieste bola ona sama včera večer a tiež sa cítila ublížená. Ba aj právom. „Čo ste jej povedali?“ zazrela na policajta. Bola taká zamyslená, že ich rozhovor ani nevnímala.
„Ste kúsok od nej a,“ namietol, no vzápätí jemne zatriasol hlavou. „Kto je tamten chlap?“
„Môj manžel,“ odsekla nespokojne Maisie a založila si ruky na prsiach. „Keď začul výkrik, vyšiel von a ja hneď za ním. Zbadali sme ju ako... ako... viete, čo tým myslím...“
„Isteže,“ prikývol a vstal. Ruky si založil do vreciek taktiež šedých nohavíc a premeral si obe ženy pohľadom. Napokon ich obišiel a oprel sa zadkom o stôl v jedálni, na čo skúmavo pozoroval Josepha.
„No tak, Anna, vylez odtiaľ,“ vyšlo z neho zúfalo. Avšak zaznamenal pohyb, a tak sa jeho zrak upriamil na starú tvár, už značne posiatu vráskami. Celkom mu i pripomínal otca. Napriamil sa a nastavil mu ruku. „Joseph Fitzsimmons. S Chetom sme boli dobrí priatelia už niekoľko rokov.“
„Čo mi viete povedať o dnešnej noci?“ spýtal sa hneď Stapleton. Potriasol si s ním a potom ruky prekrížil na hrudi. Naklonil hlavu na bok, nespúšťajúc z neho pohľad. Joseph sa mu nepozdával, mal z neho čudný pocit.
„Včera večer sme u nás oslavovali, bývame oproti,“ začal Jop, „mal som narodeniny, tak prečo to trocha neosláviť? Veď to poznáte, zíde sa rodina, zopár priateľov. Nič zvláštne. Potom som si ako každú noc ľahol k svojej manželke.“
Alfred Stapleton si ho nedôverčivo obzrel, keď vtom mu začal neúprosne vyzváňať telefón. S prižmúrenými očami zazrel na obrazovku, na čo hovor prijal. Priložil si ho k uchu a pokračoval v detailnom skenovaní Josepha. Ten chlap mu niečo tajil. Bol až príliš pokojný. Veď áno, nechcel na to už ani pomyslieť a Anna bola pre neho vhodné odreagovanie.
„Reedová?“ oslovil ženu na druhej strane telefónu s nedočkavosťou v hlase. Dozvedel sa, že by mali čochvíľa doraziť na miesto aj technici. A on bude vo svojej kancelárií sedieť, nohy vyložené na pracovnom stole a bude dúfať, že sa nájdu odtlačky Josephových prstov na vražednej zbrani. Iste, hneď na prvý pohľad bolo jasné, že šlo o vraždu. Telo rozvalené, pričom okolo hlavy sa rozprestierala kaluž krvi. Zazrel aj kôpky hliny spolu s rozbitým kvetináčom, na ktorý tiež primrzla tmavočervená tekutina. Avšak pohľad obete smeroval k dverám svojho domu. No i tak manželku vylúčil zo zoznamu podozrivých už na začiatku. Samozrejme, mohla to byť aj náhoda... aj keď, aká je to pravdepodobnosť? Navyše, jeho inštinkt mu nahováral, že by mal ísť po Josephovi. Vždy mával takéto pocity na začiatku každého prípadu. Bol by najradšej, keby to mal čo najskôr z krku. A tak vinu pripisoval hneď prvému človeku, ktorý sa mu nepozdával. Alfred Stapleton bol už raz taký. „Rozumiem. Ešte sa tu chvíľu zdržím, stretneme sa na stanici.“
„Chet nemal nepriateľov,“ ozval sa zrazu Joseph. Hlas mal tichý a príkry, no i tak ho Stapleton so zaujatím počúval. „Bol to obyčajný chlapík z ešte obyčajnejšej rodiny. Skôr sa nezapájal do rozhovorov alebo kamarátskych aktivít, nie to ešte aby si dokázal stvoriť nepriateľa.“
„A čo vy?“ päťdesiatnik zvedavo nadvihol obočie. V nasledujúcich sekundách v Josephovej tvári zbadal hneď niekoľko emócií: nepochopenie, zmätenie, strach, ale nakoniec i pokoj.
„Každý máme hriechy.“ Mykol plecami. Keď zacítil pohyb pri svojich nohách, sklopil zrak k zemi a kútiky sa mu dvihli nahor. Dívala sa na neho vysmiata detská tvárička.
„Jop, chyť ma!“ zvolala veselo a rozbehla sa do obývačky, no akonáhle si všimla svoju matku, zarazila sa. Zostala stáť na mieste ako prikovaná. Joseph k nej dobehol a vzal si ju na ruky, na čo sa vrátili spolu nazad. „Čo-čo je s maminkou?“
„Zdá sa, že má zlý deň,“ zaimprovizoval. „Spravím ti kakao? Určite áno, viem, že ho zbožňuješ.“
Neisto prikývla. Keď na jeho tvári videla úsmev, musela sa rehotať aj ona. Pomáhalo jej to. Hoci bol jeho úsmev iba pretvárka, bola iba dieťa a deti niektoré veci ešte sotva chápu.
•••
Po tom, čo sa v rýchlosti vytratil z domu, natiahol na seba kabát aj baranicu. Vysoké topánky sa mu zaborili do snehu a zima mu začala ošľahávať ruky aj tvár. Povzdychol si a nasadil si na ruky svoje obľúbené čierne kožené rukavice a čupol si kúsok od tela. Pomaly sa pri ňom začala zhlukovať čoraz väčšia skupinka technikov. Zhovárali sa medzi sebou, fotili miesto činu a detailne narábali s akýmikoľvek dôkazmi.
„Kapitán,“ ozval sa jeden z policajtov, obzerajúc si zmrznutú mláčku krvi.
„Vnútri som už bol. Pani Pinckneyová je veľmi rozhodená, pani Fitzsimmonsová miestami vydesená a miestami zasa zúrivá. Joseph Fitzsimmons je viac než pokojný a mám pocit, že dokonca spokojne sleduje dve psychicky rútiace sa ženy. Chcem o ňom vedieť všetko, pretože ten chlapík nám niečo tají,“ rozkázal s pevným hlasom Stapleton a pobral sa na odchod.
„Chcete vypočuť susedov osobne?“ spýtal sa policajt. Alfred sa zastavil a na malý okamžik sa zamyslel. Zadíval sa do najbližšieho domu, ktorý bol po jeho ľavici. Zbadal pohyb, avšak dotyčný ihneď zatiahol žalúzie. Presmeroval pohľad teda inam. Pár metrov od nich bežal pes a mladá žena hneď za ním. Bola v bežeckom úbore, na rukách mala teplé rukavice a na hlave čiapku s brmbolcom. Taliansky chrt čokoládovej farby zastal tesne pri jednom z technikov a rozštekal sa. Žena k nemu priskočila, no keď uzrela, čo sa tam dialo, vyvalila oči a zvrtla sa na päte. Utekala naspäť, až napokon zmizla v jednom z domov.
„Potrebujem zoznam všetkých, ktorí boli včera na tej oslave. Uvidím, čo z nich s Reedovou dostaneme.“
•••
Žena vbehla do domu. Malý psík, sotva po kolená, naklonil hlavu na bok a zapozeral sa na ňu. Stiahla si dole čiapku a zadýchaná sa zošuchla po dverách na dlážku. Netrvalo dlho, prišiel za ňou muž s plavými vlasmi. Zvraštil obočie a sklonil sa k nej.
„Panebože, Brad, tam vonku-“
„Je to Chet, však?“ ozval sa tichým hlasom a rukou si prehrabol už aj tak krátke vlasy. Isteže počul divné zvuky, no nevychádzal z domu. Stačilo mu nazrieť von z okna a zistil, že by to nemalo zmysel. Pretože všetci tam už raz boli takí. Žili v perfektnej harmónií, priam idylické susedstvo. Až napokon všetko preťala smrť. Vonku nebolo ani nohy, všetci zostávali ukrytí pod strechami vlastných domov, všetko v bezpečí sledujúc z okien. Pretože akonáhle niečo narušilo ich idylku, už to neboli tie dokonalé tváričky s ešte dokonalejšími povahami. Iba prázdne schránky, topiac sa v peniazoch, nehľadiac na ostatných. Prvoradí boli pre seba oni sami. To sa v nich rozhodne nedalo zaprieť.
•••
Maisie práve drvila v rukách tvrdý obal knihy, do ktorej sa sebe viac snažila začítať. Avšak bolo to márne. Bola taká nervózna, že knihu napokon musela odložiť a tvár si zložila do dlaní. Zhlboka sa nadýchla, keď zacítila, ako sa vedľa nej prevalil matrac pod Josephovou váhou. Zakrátko na chrbte pocítila jeho dlane a potom aj hruď, o ktorú sa vďačne oprela. Vdýchla jeho mužskú vôňu a očami vyhľadala jeho tvár.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ho pošepky.
„Neviem,“ prehovoril bezradne, „ani vlastne neviem, čo si o tom mám myslieť. Je to strašné.“
„To je,“ pritakala a zrak sklopila k prstom, ktoré si preplietla s tými jeho. Potiahla nosom. „Povedal si im to?“
„Čo som mal komu povedať?“ nerozumel. Zvraštil obočie, na čo sa mu na čele vytvorila malá vráska. Keby sa na neho dívala, určite by jej to prišlo roztomilé. Nie však vtedy. Nie v tak napätej situácií.
„Policajtom. O tom včerajšku... veď vieš,“ šepla a ešte viac sa k nemu pritisla. Cítila sa naozaj mizerne. Keď na to čo i len pomyslela, po jej tele akoby prešli mrazivé dotyky Chetových rúk. Striasla sa.
Nepýtal sa jej na nič, jednoducho ich prikryl dekou a pritiahol si ju k sebe. Začal ju jemne hladiť po hebkých vlasoch, zatiaľ čo jej dal zopár nežných bozkov na porcelánovú tvár. „Nie,“ odvetil prosto.
„To je dobre,“ prikývla a povzdychla si, „bojím sa... bojím sa, že by ťa potom obviňovali... obviňovali z toho, čo sa stalo.“
„A čo sa vlastne stalo?“ vyhŕkol zrazu. Neuvedomujúc si vlastných slov, povzdychol si. „Prepáč, ja...“ dodal, avšak ďalej nebol schopný akéhokoľvek slova. Ako sa jej to len dokázal spýtať? Veď vedel, ako to bolo. Chet Pinckney, jeho niekdajší dobrý priateľ, mu sexuálne obťažoval manželku. Nič viac, nič menej. Aspoň tak si to vravel v hlave. V jeho očiach totiž Maisie znamenala mnoho. Bola ako kráľovná jeho mysle, ovládajúc jeho zaslepené ja. Spravil by pre ňu čokoľvek, áno, naozaj by bol toho schopný. Avšak bol by schopný i zabiť vlastného priateľa? Zaťal sánku a potriasol hlavou, aby zahnal ponuré myšlienky.
„Joseph,“ oslovila ho roztraseným hláskom, „milujem ťa. Vieš to, však?“
„Ja teba,“ odvetil a stisol ju pevnejšie, akoby mu mizla z náruče a on sa ju ešte na poslednú chvíľu snažil polapiť. „Nemal som-“
„Už o tom nehovor,“ zamumlala a on ju tentoraz pohladil po líci. Spokojne privrela viečka. „Viem, že si to nespravil. Ale oni to nevedia. Bojím sa, Joseph.“
„Nemáš sa čoho báť. Všetko bude dobré, zlatko.“
Vyšiel von iba v šedých teplákoch a v huňatom svetri s vianočným vzorom. Sob na prednej strane sa usmieval a nad ním veselo hniezdili vločky. Josephovi z úst unikol obláčik pary, ktorý sa hneď na to rozplynul. Topánky mu zapukali v snehu, keď kráčal k smetnému košu, aby vyhodil vrece s odpadkami. Zahliadol pri tom podlhovasté čierne auto, prisahajúc si, že také videl aj deň dozadu. Jeho obavy sa potvrdili, keď z domu krížom naproti jeho vyšiel detektív Stapleton. Zhlboka sa nadýchol a už-už sa pobral na odchod. Tesne pred plánovaným ukrytím sa pred čírim svetom v teplom domove, započul, ako auto zastavilo pred jeho domom. Stále však stál chrbtom, pretože otáčať sa ani prinajmenšom nechcel.
„Joseph Fitzsimmons.“ Znova sa zhlboka nadýchol, keď detektív vyslovil jeho meno. Nútene sa otočil a spýtavo nadvihol obočie. Z celej tej situácie sa mu prevracal žalúdok.
„Áno, pane?“ vyšlo z neho nahlas, aby ho Stapleton započul. V rýchlosti si ho prezrel, keď si povšimol ženu, sediacu vedľa neho. So širokým úsmevom si ho obhliadala. Nerozumel tomu. Na detektívovo vyzvanie pristúpil bližšie k autu.
„Viete, nerád by som vám robil zlú mienku v susedstve. No potrebujem s vami hovoriť. Čo keby ste si jednoducho nastúpili do auta?“ navrhol monotónnym hlasom Stapleton a naklonil hlavu na bok, očakávajúc Josephovu odpoveď. Ten však mlčal. Najprv si nedôverčivo obhliadol jeho aj ženu po jeho boku a napokon nastúpil. Ochotný čeliť akémukoľvek obvineniu.
„Tak vraj Chet Pinckney nemal nepriateľov,“ vyriekol Stapleton a čudesne sa zaškľabil. Sadol si naproti tridsaťdvaročnému chlapovi, ktorý na neho neisto pozeral. Ruky si vyložil na stôl a spolu s nimi aj bledožltú zložku. „Tak to predpokladám, že ste museli byť skutočne dobrí priatelia, keď ste mu odpustili sexuálne obťažovanie vašej ženy. Spýtam sa to na rovinu. Zabili ste Cheta Pinckneyho? Vlastne... ani by som sa vám nedivil.“
Joseph sa zamračil a pod stolom zovrel ruky v päsť. Po malej chvíli sa však zasa upokojil a mykol plecami. „Nie. Ale predpokladám, že moja odpoveď vám je k ničomu.“
„Nemyslím si,“ oponoval Stapleton, znova a znova ho skenujúc ostrým pohľadom, „každá vaša odpoveď sa cení, no vidím, že volíte slová veľmi dobre. Zápornú odpoveď mohol očakávať ktokoľvek. A veríte tomu vlastne?“
„Isteže,“ povedal rozhodne a odvrátil od neho zrak. Zadíval sa kamsi do steny, pretože znova mu pribehla na myseľ tá noc, čo to zbadal.
„Pýtal som sa vás, čo sa dialo v ten večer. Zamlčali ste mi to. Čo si mám o vás teraz myslieť, Joseph?“ pýtal sa Stapleton. Jednou rukou si podoprel bradu a tou druhou k nemu prisunul zložku. „Otvorte to a povedzte mi, či ste so svojím dielom spokojný.“
Joseph nasucho prehltol a s malým zaváhaním spravil tak, ako mu bolo povedané. Zmeravel, keď zbadal Chetovu mŕtvu tvár. A hneď na to aj zložku opäť nechal zatvorenú.
„Ja som ho nezabil.“
„Ale ja si myslím niečo iné. Mali ste dokonalý motív. Navyše, zatienili ste dôležitú vec z tej noci. Povedzte, čo si o vás teraz mám myslieť, Joseph? Pretože to jediné, čo mi v mysli pri vašom mene vyskočí, je slovo vrah.“
„Nezabil som ho.“
„Vie o tom vaša manželka?“ nedal sa odbiť detektív.
„Moja manželka vie, že som nevinný, pane.“
„Dobre teda. Môžete ísť.“ Stapleton naraz vzal všetky papiere a ako puntičkár ich zarovnal, aby dokonale sedeli v zložke. Joseph nechápavo zvraštil obočie. „Chcete mi snáď povedať ešte niečo?“
„Nie, pane,“ odvetil jednoducho Joseph a pokýval hlavou. Napokon sa zodvihol a plynulým krokom sa vydal preč, v mysli si znova a znova prehrávajúc, čoho bol práve svedkom.
Alfred ďalej sedel vo vypočúvacej miestnosti. Ešte malú chvíľu prebodával zrakom dvere, no napokon ho stočil k papierom. Zadíval sa na fotky mŕtveho tela.
„Ten chlap mi príde až príliš normálny,“ ozvala sa zrazu Kira Reedová. Ani si nevšimol, kedy stihla vojsť dnu a sadnúť si naproti nemu. „Keď sme po neho prišli, tváril sa vyrovnane, teraz ako malé šteňa.“
„Ak máte niečo na srdci, Reedová, tak ma nenaťahujte.“
„Viem, že ste si to všimli aj vy, kapitán. A vidím vo vás, že tiež tej pretvárke neveríte. Ten... ako sa to volal? Bradley Morrison? Zastavil svoju ženu, keď vám o tom incidente v dome Fitzsimmonsovcov chcela povedať. Tí ľudia sa kryjú navzájom.“
„Z toho vyplýva?“ netrpezlivo vyštekol.
„Mali by ste pritvrdiť.“
Stapleton na ňu najprv pobavene zazrel, avšak potom si vyjavil v mysli návštevu Morrisonovcov.
•••
Zatiaľ čo si Reedová obhliadala obývaciu miestnosť, Alfred sa usadil naproti Bradleymu. Ten mal hnedé vlasy zostrihané nakrátko a oči mal výrazne zelené. Inak pôsobil obyčajným dojmom, nič viac. Za to jeho žena Jazmin vyzerala oveľa prívetivejšie. Vysoká brunetka s ostro rezanou čeľusťou a aj nosom a vykrojenými perami. Narodená ako Francúzka, typická prekrásna žena, čo si potrpí na svojom vzhľade. Niet divu, že boli s Maisie Fitzsimmonsovou dobré priateľky.
„Boli ste na oslave Josepha Fitzsimmonsa, pokiaľ sa nemýlim,“ začal detektív a Reedovej pokynul, aby si zapisovala všetko dôležité. Z vrecka koženej bundy teda vytiahla malý notes spolu s perom a nastražila uši. Avšak tvár mal kamennú. Z ľudí, ako boli oni, mala totiž vždy zlý pocit. Bohatí, niekedy až príliš, a priveľmi dokonalí na dnešnú dobu. Neverila tej idylke, musela byť hraná. A keď zbadala Jazmin, donášajúc tácku s kávou a sušienkami, iba pretočila očami.
„Áno, patrí sa oslavovať so susedmi, ktorí sú zároveň vaši dobrí priatelia,“ odvetil s úsmevom Brad a schytil svoju ženu za koleno, keď si k nemu prisadla. Tá sa len nervózne obšila, ďalej mlčiac. Vždy nechala hovoriť svojho muža, iba málokedy sa odvážila čosi povedať.
„Ako na tom bol Chet Pinckney?“ Alfred si pri tej otázke spomenul na minulé ráno. Keď sa Jazmin v rýchlosti otočila a trielila čo najrýchlejšie preč z miesta činu.
„Hm... živý.“ Brad iba mykol plecami, za čo si vyslúžil od brunetky štuchnutie lakťom do rebra. Nepáčilo sa jej jeho chovanie. „Nič zvláštne. Bol ako obvykle.“
„Aký bol váš vzťah?“
„Občas sme zašli do nejakého podniku, inak nič dych berúce. Skrátka, príliš slušný sused, ktorý dokonca ani nepil. Verili by ste tomu?“ uchechtol sa, na čo Jazmin s povzdychom nakrčila obočie. Iba ju spražil pohľadom.
„Takže ten večer prebiehal úplne normálne, áno?“ vyzvedal ďalej, dúfajúc v nejakú pikantnú novinku, ktorú mu Fitzsimmons zamlčal.
„Isteže,“ prehovoril rozhodne plavovlasý chlap a odpil si z kávy. Čierna tekutina ho popálila na jazyku, no i tak ju nechal stiecť dole krkom.
„Ale, Brad, veď-“ vložila sa do toho potichu Jazmin. Nestihla to však dopovedať, pretože ju zastavil mávnutím ruky.
„Nie, nechajte ju hovoriť,“ vyslovil o čosi hlasnejšie Stapleton a povzbudivo sa usmial na brunetku. Tá sa iba zhlboka nadýchla a v duchu sa karhala za to, že nebola ticho.
„Chet ju začal obťažovať,“ zašepkala nesmelo. Tušila, vlastne vedela, že na ňu za to Bradley bude naštvaný. Nie len, že sa im vmiesila do rozhovoru, ona vravela, čo nemala.
„Koho, pani Morrisonová?“
„To už by stačilo, nemyslíte?“ vyštekol Brad namosúrene.
„Predsa Maisie. Joseph bol vytočený a-“
„Viete,“ ozval sa Bradley, tentoraz už naozaj rozhnevane, „čakáme návštevu, takže... mohol by som vás poprosiť?“ Hlavou kývol smerom k dverám. Reedová, čo celý čas pozorne načúvala, ho škrtila pohľadom. Aký to kretén. No predsa sa so Stapletonom rozhodli odísť.
„Z Jazmin Morrisonovej nedostaneme už asi nič,“ povzdychol si, „ten chlap si ju drží dokonale na uzde. Kde sú vlastne tie záznamy o odchodoch? V zložke sú iba fotografie.“
„Ešte ich nemáme,“ prehovorila Reedová, na čo si zahryzla do spodnej pery. Všimla si totiž Stapletonov uhrančivý pohľad. Nebolo to ani prinajmenšom príjemné.
„Zistite mi presné odchody ľudí z oslavy. Stiltnera popožeňte, chcem mať záznamy o smrti čo najskôr. Potom predvoláme každého, kto sa bude zhodovať s časom vraždy. Bude totiž ďalší podozrivý. Fitzsimmonsa zatiaľ necháme na pokoji. Možno ho začne páliť svedomie, kto vie,“ rozkázal Stapleton a následne sa zodvihol. Nečakal na odpoveď, bolo samozrejmosťou, že Kira spraví, ako prikázal. Preto bez ďalších zbytočných slov odišiel.
•••
Joseph za sebou zabuchol dvere a rukou si zašiel do kratučkých vlasov. Zaťal sánku a privrel viečka, pričom sa snažil upokojiť. V tom tichu sa naraz ozvali dva tlmené ženské hlasy. Jeden pevný a druhý neistý, možno vystrašený. Roztvoril oči a nechápavo zvraštil obočie, na čo sa vydal za nimi. Zbadal pred sebou sedieť na veľkej bielej pohovke Maisie a Jazmin, obe sa zhovárajúc nad šálkou čaju. Ihneď jeho nechápavý výraz vystriedal úsmev.
„Zdravím, dámy,“ zvítal sa s nimi vrelo, no ani jednej sa kútiky úst nenadvihli. „Čo sa deje?“
„Bol si na policajnej stanici?“ Maisie sa po chvíli chopila slova. S vážnosťou v hlase aj v tvári na neho pohliadla a nadvihla jedno obočie. Jazmin potichu usrkala z ovocného čaju.
„Áno,“ prikývol a stočil pohľad k brunetke. „Brad?“
„Nie, ja... omylom som sa prekecla,“ vyhŕkla nesmelo Jazmin a popravila si prameň vlasov za ucho, „prepáč mi, Joseph, ak máš teraz nejaké problémy.“
„Možno, ale nič nespravil,“ zavrčala rozrušene Maisie a s rachotom odložila prázdny hrnček na konferenčný stolík so sklom navrchu, „veď na neho nič nemajú. Je nevinný.“
Obočie mu pobavene vyskočilo nahor. „Si si tým taká istá,“ utrúsil so smiechom.
„Je ti to smiešne?“ spýtala sa a s bezradnými očami vyhľadala tie jeho. Tvár mu zasa zvážnela.
„Každý sa vyrovnáva so stresom alebo šokom inak, Mai,“ oponovala brunetka, „ja ho chápem. Mala by si aj ty.“
„Veď áno, len...“ povzdychla si blondínka a tvár si zložila do dlaní. Pomaly si k nej prisadol a objal ju rukami okolo ramien.
Jazmin dopila svoj čaj a v rýchlosti vstala. „Nebudem vás vyrušovať,“ vyšlo z nej a v okamžiku sa rozišla k dverám. Vystresovaná a vydesená zároveň, vyšla z ich domu bez akéhokoľvek rozlúčenia, nechajúc ich tam samých, utápať sa v myšlienkach či slovách.
Joseph na ten výjav pred sebou chvíľu iba divne pozeral. Keď v dome nastalo úplné ticho, odtiahol sa od svojej ženy a schytil ju za ruku. „Aký si mala deň?“
„Ako vždy fajn,“ povedala len a mykla plecami. Sklopila pohľad k ich prepleteným prstom a zamyslela sa nad jej posledným rozhovorom s Chetom. Ešte než spravil to, čo spravil. A bola by radšej, keby v ten večer po alkohol poslala Josepha.
„Nad čím premýšľaš?“ vytrhol ju z myšlienok. Odhrnul jej dlhé blonďavé vlasy na bok, aby sa perami mohol prisať na jej krk.
Potichu sa uchechtla a zvalila sa na chrbát. Nezaváhal a zaľahol ju, podopierajúc sa lakťom. Tentokrát sa už dostal k sánke, ktorú vybozkával centimeter po centimetri. Avšak tesne pri jej perách sa zastavil. „Zajtra príde Lisa,“ prehovorila len tak zrazu a mierne ho od seba odstrčila, aby sa na neho mohla pozrieť. Pohladila ho po líci. „Pôjdem k nej, spravíme si babský... babské poobedie, asi aj večer. Vadí ti to?“
„Isteže nie,“ odvetil s úsmevom a pobozkal ju na nos. „Aj tak zasa robím, takže sa veľmi pravdepodobne uvidíme až na ďalšie ráno.“
„Ach, bože, už vidím tie pohľady zvrhlých študentiek, keď si zasa na seba dáš nejakú rozkošnú košeľu,“ sykla naštvane a odula spodnú peru, na čo sa rozosmial.
„Ty žiarliš?“ Oblizol si pery a premeral si očami jej hebkú pokožku na tvári.
„Nie, iba... iba je to divné.“ Založila si ruky na hrudníku a odvrátila od neho zrak. Zahľadela sa kamsi do diaľky, očami smerujúc von oknom.
Palcom a ukazovákom ju však hneď schytil za bradu a natočil si ju späť k sebe. Vtisol jej letmý bozk na pery. „To isto. No v mojom vesmíre si aj tak iba ty.“
Maisie ešte spala, keď Joseph vstával. Potichu sa vyšuchtal zo spálne, aby si mohol dať rýchlu studenú sprchu na prebratie. S uterákom omotaným okolo pása sa opatrne vrátil do spálne. Nechcel ju vzbudiť, a tak sa rýchlo aj s vecami pobral zasa preč. Obliekol si čierne nohavice a navliekol sa do košele, ktorej posledné dva gombíky nechal rozopnuté. Nenávidel, keď ju musel mať pozapínanú až po krk, vždy ho to škrtilo.
Čierne podlhovasté auto zaparkovalo v rozľahlom areáli filozofickej fakulty pred obrovskou hnedou budovou. Vystúpil z neho Joseph, v rukách zvierajúc tašku s papiermi a notebookom. Prevesil si ju cez plece a vydal sa dovnútra.
Akonáhle prekročil prah svojho kabinetu, odľahlo mu. Chetova smrť chodila každý deň v správach ako chladnokrvná vražda na pokojnom predmestí a jeho kolegovia, ale i hneď niekoľko študentov, na neho čudne pozerali. Potriasol však hlavou, aby to dostal z mysle. Zbežne začal prezerať výsledky testov.
•••
„William Shakespeare bol veľmi významný dramatik šestnásteho a sedemnásteho storočia. Určite každý z vás pozná aspoň Rómea a Júliu alebo Hamleta, obe diela boli dokonca aj sfilmované,“ vravel s neutrálnym výrazom na tvári. Vždy bol z hodín nadšený, no teraz sa cítil divne. Študenti na neho uprene zazerali a dokonca by prisahal, že na neho niekto nenávistne zasyčal. Na chodbách to, samozrejme, nebolo o nič lepšie. Pravdepodobne aj vsádzali, či Cheta zabil alebo nie. Pričom ho odjakživa mali radi. Čosi sa zmenilo.
„Veľa kriku pre nič,“ ozval sa zrazu ktosi.
„Áno, tiež by ste mali poznať aj Macbetha. Dielo plné podvodov a intríg. Lady Macbeth, ktorá sa ľahostajne stavala k vražde,“ rozprával, pričom sa cítil iba horšie a horšie. Stále mal ten nepríjemný pocit, že si na neho ukazujú prstom. Stále cítil ich prepaľujúce pohľady. Cítil, ako sa do neho zabodávajú ako nôž. A tak to pokračovalo, až kým nenastal koniec prednášky. Študenti sa pobrali na odchod, avšak on hľadal niekoho konkrétneho.
„Slečna Gallagerová,“ oslovil ju, keď okolo jeho stola prechádzala. Pomerne vysoká dievčina s gaštanovými vlasmi k nemu stočila pohľad, posunul posledný z testov k nej. Veľké červené F sa týčilo navrchu. Vyzerala tak slušne, keďže dbala na to, aby na sebe mala vzorne každý deň nejakú sukňu. Preto ho podivilo, keď videl výsledky jej testov. „Zasa F? V čom je problém?“
Mykla plecami a sklopila pohľad k zemi. „Neviem.“
„Ešte jedno F a vyhodia vás zo školy,“ povedal s povzdychom a začal si papiere ukladať späť do obalu.
Obišla pomalým krokom katedru a tesne vedľa neho sa o ňu oprela zadkom. Mierne si vyhrnula sukňu s nevinným výrazom na tvári. Zahryzla si do pery, ktoré mala natreté jemným broskyňovým rúžom, a pevne stisla lem sukne tenkými rúčkami. Klamala by, keby povedala, že ju nepriťahoval. Avšak nebolo to len tým. Jej rodičia by na ňu neboli zrovna pyšní, keby ju vyhodili z tak prestížnej školy. V tom momente bola priam zúfalá. „Pán profesor, určite by sa to dalo nejako vyriešiť...“ vyriekla a vytiahla sukňu ešte vyššie.
S nadvihnutým obočím na ňu pozrel. Myšlienkami bol niekde úplne inde, že mu pomaly nedochádzali jej slová. „Ako prosím?“
„Určite sa nejako dohodneme...“ zapriadla a tentokrát si začala rozopínať čisto bielu blúzku. Zmätene nakrčil obočie, až sa mu na čele vytvorila malá vráska, a postavil sa. Ihneď jej schytil ruky, ktoré pevne stisol. Zadíval sa jej do očí, do ktorých jej spadala hnedá ofina.
„Môžem vám dať posledný náhradný test,“ prehovoril monotónnym hlasom. Keď si však uvedomil, do čoho sa to dostal, pustil jej ruky zo silného zovretia. Chcel od nej odstúpiť, avšak dlane mu položila na ramená a pritiahla si ho ešte bližšie. Zacítil sa úplne bezradne.
„Aký test presne?“ Zamrkala na neho dlhými a hustými riasami, sebe viac sa snažiac pôsobiť zvodne. No on sa nedal. Nedovolil jej, aby sa mu dostala pod kožu. Maisie... Maisie si vážil viac než kohokoľvek. A i keď tu bolo všetko okolo Cheta, nestratil rozum. Nemohol.
„Shakespeare nie je vôbec zložitý,“ odbil ju tvrdým hlasom a vymanil sa z jej prítomnosti, „a budem sa tváriť, že sa posledných päť minút nestalo. Dovidenia, slečna Gallagerová.“
Vzal si veci a odišiel preč bez akéhokoľvek slova. Ona tam zostala ešte malú chvíľu stáť. Neveriacky sledovala jeho miznúci chrbát v chodbe, keď sa konečne spamätala. Zomkla viečka a v duchu si vynadala, aká bola sprostá.
•••
Keď sa poobede vrátil domov, Maisie už doma nebola. Vydýchol si od úľavy, pretože ten deň bol pre neho ako na zabitie. Všade samé čudesné pohľady, na každom kroku si niekto niečo šepkal. Gallagerová tomu vôbec neubrala. Ešte stále sa z toho cítil vykoľajený. Bol to ako zlatý klinec večera, čerešnička na torte. Nespokojný sa došuchtal do kúpeľne a zazrel na svoj odraz v zrkadle. Jemné tmavé strnisko mu hyzdilo na tvári, avšak to nebolo to, čo si všimol. Hľadel na neho vyčerpaný chlap so starosťami v tvári. Pošúchal si prstami zelené oči a povzdychol si. Cítil sa naozaj mizerne.
Práve si na tanier dával zemiakový šalát, keď jeho zrak upútalo čosi iné. Za kalendárom na kuchynskej linke stála biela obálka. Obálka, ktorú mu dal otec na jeho narodeniny. Úplne na ňu zabudol. So zvedavosťou teda odložil tanier aj s príborom a natiahol sa po obálke. S nožíkom ju pretrhol a nazrel dovnútra. Jeho zvedavý výraz vystriedalo prekvapenie. Vo vnútri totiž našiel ďalšiu fotku z detstva a kľúč.
•••
V momente ako Maisie vošla do haly miestneho letiska, zbadala povedomú hrivu vlasov. Hrdzavá sa miesila s bledohnedou, čo dopĺňali tmavohnedé oči. Lisa sa k nej okamžite so širokým úsmevom na perách presunula a doslova jej skočila do náruče. Konečne mala svoju najlepšiu kamarátku, a kolegyňu zároveň, zasa pri sebe.
„Hádaj, kto je späť!“ zvolala nadšene nizučká žena v červených šatách – na páse užšie, pričom ku kolenám sa rozťahovali do áčka.
„Rada ťa zasa vidím,“ zamumlala Maisie a objatie jej opätovala ešte zopár chvíľ. Keď sa od nej odtiahla, Lisa si ju zmerala nechápavým pohľadom. Blondínka jej prišla napodiv zamĺkla a akoby duchom neprítomná.
„Čo sa stalo? Niečo s tým tvojím pakom?“ zachichotala sa, snažiac ich obe z podivnej situácie dostať. „Ozaj, dostal môj darček?“
„Áno,“ prikývla blondínka. Mierne nadvihla kútiky. Keď si však uvedomila, ako detinsky sa správa, s povzdychom zatriasla hlavou. „Nikto ti o tom nepovedal?“
„O čom?“ nerozumel Lisa. Hneď na to jej úsmev vystriedal zmätený výraz. Avšak ako naschvál sa von snažila predrať kopa ľudí. Maisie nespokojne zavrčala a potiahla Lisu za ruku. Tá ešte stihla schmatnúť svoj kufor striebornej farby s prehodeným kabátom cezeň. Vonku bola poriadna zima, a tak si Lisa kabát ihneď obliekla a zachumlala sa do neho. Zastavila rútiacu sa kamarátku a otočila si ju k sebe. „Zem volá Maisie!“
„Čože?“ blondínka nadvihla obočie. „Ach, prepáč, poviem ti to, keď budeme u teba, okej? Je tu veľa ľudí...“ Obzrela sa vôkol seba na zazerajúcich ľudí a opäť ju potiahla, tentoraz za rukáv kabátu, smerom k taxíku.
•••
Mlčky sa na seba obe ženy dívali. Ani jedna nebola schopná akéhokoľvek slova.
„Vravíš, že obviňujú Josepha?“ vyhŕkla pošepky Lisa. Odpila si z čaju a hrnček vrátila späť na malý stolček pri pohovke, kde zamĺklo sedeli. Nervózne sa obšila a ako vždy, keď bola v strese, natáčala si na ukazovák prameň hrdzavohnedých vlasov. Keď si všimla, ako Maisie prikývla, privrela viečka a zhlboka sa nadýchla. „Zajtra o desiatej máme tú jogu, však?“
„Lisa, ale-“ napomenula ju blondínka, no priateľka ju ihneď zastavila.
„Potrebuješ odreagovanie, toto je úplne dokonalá príležitosť!“ zvolala Lisa, pričom rozhodila rukami a pretočila očami, akoby to snáď bola samozrejmosť. „Reštaurácia sa renovuje, tak prečo nevyužiť voľno? Chceš snáď sedieť doma na zadku a utápať žiaľ v šálke čaju?“
„Stále si doň môžem priliať trochu rumu,“ namietla ironicky a rukou si prehrabla bledé vlasy. „Tak platí. Joseph aj tak zasa robí. Čo budem sama doma?“
„Správny prístup, moja milá!“ Zatlieskala Lisa s iskričkami v očiach. „Dúfam, že pôjde aj Sharon, Alica a-“
„Jazmin je z toho, mám pocit, vystresovanejšia než ja,“ skočila jej do reči Maisie a povzdychla si, „a Sharon sa na tej oslave úplne doriadila. Ja... volala som s ňou v ten deň, čo sa to stalo, a myslím si, že ešte teraz potí alkohol...“
„Ale, Maisie, srdiečko,“ zasmiala sa Lisa, čo podivilo aj ju samotnú. Odkašľala si a pokračovala: „Napíšem jej správu a spravíme si pekné doobedie.“
„Jenni by určite šla rada tiež... za normálnych okolností,“ hlesla blondínka s prázdnym výrazom v tvári, „a síce sa o ňu stará jej sestra, aj tak sa o ňu bojím.“
„Všetci to zvládneme, jasné? A myslím to sakra vážne,“ povedala rozhodne Lisa, čím definitívne ukončila ich pochmúrnu konverzáciu.
•••
„Reedová?“ Stapleton oslovil prichádzajúcu tmavovlásku. Tá na jeho stôl položila spis a zastrčila si prameň vlasov za ucho. V ten deň nebola vo svojej koži.
„Obvolala som všetkých, čo boli na oslave. Máte tam časy, kedy odišli. A volá vás Stiltner, už je hotový,“ ozrejmila a otočila sa na päte s úmyslom odísť, avšak zastavilo ju jeho tiché zamrmlanie. Naozaj poďakoval? divila sa. Možno si to iba namýšľala. Napokon však bez slova odišla.
Alfred Stapleton si nezaujato vzal do rúk prinesený spis. Otvoril ho a zbežne prebehol očami časy. Väčšina ľudí sa vyparila už skôr okolo polnoci, zato Chet už približne o desiatej. Bolo to tou hádkou s Fitzsimmonsom? Určite, pomyslel si detektív. Hneď na to mu oči skĺzli k Sharon Howardovej – tá opustila oslavu medzi pol druhou a pol štvrtou ráno. Na presný čas ani ako sa dostala domov, si nejako nespomína. Mohol to byť ich vrah?
Celú cestu na poschodie mínus jedna rozmýšľal nad slečnou Howardovou. Ako ho to len mohlo napadnúť, keď tak neúprosne pytliačil na Josepha? Zamračil sa a ešte pevnejšie v ruke stisol zrolovaný spis, div ho celý nepokrčil. Joseph mal motív, no tá jeho ženská ho bude určite kryť, aj keby to naozaj spravil on. A práve preto si dal zavolať Sharon. Pretože dúfal, že by z nej niečo mohol dostať. Aspoň niečo malé, čo by mu nahralo do karát. Stále ho však štvala tá myšlienka, že sa tí ľudia navzájom medzi sebou kryjú a určite sa o to budú snažiť aj ďalej. Akoby ho to však utvrdzovalo v tom, že vrah je niekde medzi nimi. Možno to ani sami netušia, iba sa ho inštinktívne snažia zakryť, aj keď by nevedeli, koho vlastne. Nepáčilo sa mu to. A už vôbec sa mu nepáčilo, že Reedová mala pravdu. Musel pritlačiť.
„Leo?“ prehovoril nie zrovna nadšene, keď sa dostal do pitevne. Leonard Stiltner sa skláňal nad telom a prstami hmatal monokel pod pravým okom. No keď si všimol prichádzať detektíva, vzpriamil sa a dal si dole špinavé rukavice, ktoré odhodil do koša. Potriasli si rukami. „Čo pre mňa máš?“
„Aj ja ťa rád vidím, Al,“ uchechtol sa chlapík, aspoň o desať rokov mladší od detektíva, a prehrabol si dlhšie bledohnedé vlasy, ktoré sa snažil pozastrkovať za uši. „Našiel som stopy po boji. Tiež čiastočky kože na tvári obete.“
„Joseph Fitzsimmons,“ zavrčal Stapleton, „pobili sa na tej oslave. Máme na neho ešte niečo?“
„Okrem svojej vlastnej krvi a hliny na sebe Chet Pinckney nemal nič. Smrť spôsobil úder tupým predmetom do ľavého boku hlavy, tesne nad uchom,“ vravel Leo, zatiaľ čo prstom naznačil ranu so zrazenou krvou. „Na mieste činu sa našiel rozbitý, celkom ťažký, kvetináč. To by vysvetľovalo hlinu na obeti aj okolo nej.“
„Nenašli sa na ňom odtlačky,“ zamyslel sa Alfred.
„Páchateľ mal pravdepodobne rukavice.“
„Rukavice by značili, že to mal dobre premyslené...“
„Alebo mu bola zima na ruky,“ vyriekol Leo a mykol plecami. Podal kolegovi niekoľko papierov s podrobnou správou o tele.
Stapleton správu prešiel očami a prikývol. „Takže čas smrti je medzi druhou a štvrtou hodinou?“ spýtal sa Lea s nadvihnutým obočím. Až príliš to sedelo na Sharon Howardovú. Žeby s tým naozaj mala niečo spoločné?
Kráčal smerom k vypočúvacej miestnosti s čoraz hrubším spisom ohľadom smrti Cheta Pinckneyho. Ani za nič si nepripúšťal, že to nebola vražda. Vlastne by bolo až absurdné, keby sa o ňu nejednalo. A práve preto sa mu na tvári rozhostil tvrdý výraz, s ktorým rozrazil dvere. Žena sediaca za stolom sa mykla. Vyhľadala hnedými očami tie jeho – prázdne s prísnou výčitkou. Sklopila zrak k rukám, ktoré mala zložené v lone a preplietala si prsty. Bola nervózna.
„Dobrý deň, slečna Howardová, som detektív Stapleton,“ prehovoril hrubým hlasom, až ju striaslo, „viete, prečo ste tu?“
„Predpokladám, že to bude niečo... niečo ohľadom... ohľadom Cheta,“ vyšlo z nej priškrtene. „Nič som nespravila.“
„Odchádzali ste z oslavy v čase, keď bol Chet zavraždený. Boli ste opitá, vraj si nič nepamätáte. Čo ak začal obťažovať aj vás a vy ste ho v snahe sa obrániť zabili?“
„Prosím?“ priam zhíkla. Vypúlila na neho veľké oči, orámované čiernou linkou.
„Vaša sebaobrana by bola pochopiteľná. Alebo sa mýlim? Zabili ste ho z iného dôvodu?“
„Nikoho som nezabila,“ odvetila naraz rázne. Nadvihla bradu a prižmúrila oči. „Opýtajte sa Maisie Fitzsimmonsovej, dosvedčí to, pretože tam bola so mnou.“
Bolo niečo pred siedmou hodinou rannou, keď sa zobudila vedľa spokojne odfukujúceho Josepha. Hruď sa mu v pravidelných intervaloch nadvihovala a zasa klesala. Mierne sa jej dvihli kútiky, keď mu dlaňou po nej prešla. Prstami zakotvila na jeho krásnej tvári, zdobenej už troška dlhším tmavým strniskom. Zahryzla si do spodnej pery, keď trocha pootvoril oči a pery sa mu zvlnili do úsmevu.
„Nemal by si vstávať do práce, zlatko?“ prehovorila sladko. Rozospato zazrel na hodinky na nočnom stolíku, a keď si všimla jeho zarazený výraz, potichu sa zasmiala.
„Sakra,“ zanadával a už aj trielil z postele.
Maisie hľadela na jeho mocný nahý chrbát, až kým sa jeho postava nestratila v kúpeľni. Posadila sa a začala sa naťahovať. „Však ma hodíš do mesta?“ spýtala sa nahlas, aby ju začul. Sedela však ďalej, čakajúc odpoveď.
„O nejakých desať, maximálne pätnásť minút idem z domu,“ povedal, akonáhle vystrčil hlavu spomedzi dvier, „takže ak si pohneš s tým svojím sexi zadkom, nemám problém.“
Zachichotala sa a v okamžiku vyskočila z postele. Vbehla za ním do kúpeľne, pričom sa už po ceste stihla vyzliecť. Napchala sa k nemu do sprchy pod studený prúd vody a zhíkla. Zatiaľ čo on ju sledoval zvedavými očami, jeho ruky blúdili po jej nahom tele. Mala zaklonenú hlavu a privreté viečka, pričom si vychutnávala jeho blízkosť. V tom sa jej však v mysli vybavila Chetova zakrvavená tvár a dotyky brušiek jeho prstov. Po chrbte jej prešiel mráz. No nedala na sebe poznať mierne vykoľajenie. V duchu sa ešte zasmiala nad tým, že porovnávať Cheta s Josephom bolo snáď nemožné.
•••
„Jazmin vraj nemôže,“ odfrkla si Lisa. Práve sa snažila uvoľniť v tureckom sede. Oči mala zatvorené, chrbát vzpriamený a jej ústa opúšťali pravidelné nádychy a výdychy. „Mám sa o ňu báť?“
„Brad je na ňu určite naštvaný za to, že prezradila Stapletonovi tú šarvátku medzi Jopom a Chetom,“ povzdychla si Maisie a rozvalila sa na podložke. Zadívala sa do stropu.
„Stapleton?“ vložila sa im do konverzácie Alica Boylová s nechápavým výrazom na tvári.
„Detektív, ktorý to vyšetruje... veď vieš, čo myslím,“ ozrejmila nesmelo Sharon.
„Niekedy mám chuť Bradovi len tak vraziť,“ zavrčala naraz Lisa a roztvorila viečka dokorán, „je to kretén, chúďatko Jazmin. Normálne ma to serie. Ani sústrediť sa nemôžem!“
„Veď si sa chcela uvoľniť. Tak buď ticho a uvoľňuj sa. Netrepala som sa sem preto, aby som počúvala tvoje vyhrážky.“ Sharon pretočila očami a štuchla do Lisy. Avšak všimla si tichú Maisie. Po štyroch sa k nej doplazila a ľahla si vedľa nej. S nadvihnutým obočím k nej stočila hlavu. „Si v pohode, Mai?“
Chvíľu bolo ticho, na čo sa k nim otočili aj Alica s Lisou a zmätene obe sledovali.
„Čo ak je Joseph naozaj neplodný?“ vyšlo z Maisie priškrteným hlasom. Dlaňou sa chytila za brucho a zvraštila čelo, na čo sa jej na ňom vytvorila malá vráska. Od tej noci na to sotva prestala myslieť.
„Čože?“ Lisa na ňu vypúlila oči. „Počúvaj ma, srdiečko, nemysli teraz na také veci. Nemala by si.“
„A kedy mám, keď nie teraz?“ osopila sa na ňu Maisie so zvýšeným hlasom, až niekoľko ďalších žien v druhej skupinke o pár metrov ďalej zbystrelo. Alica ju pohladila po chrbte a už-už chcela čosi povedať, no Maisie pokračovala. „Vieš, že čím si staršia, tým môžeš mať rizikovejšie tehotenstvo. Chcem zdravé dieťa. Nie. Zdravé deti, Lisa!“
Alica so Sharon napäto sledovali rozhovor ich dvoch priateliek. Ani jedna sa im neodvážila vstúpiť do konverzácie.
„To nehovor mne, ale jemu,“ odsekla nepríjemne hrdzavovlasá, čo o malú chvíľu oľutovala. „Prepáč, ja... nemyslela som to tak...“
„Bojím sa.“
Napokon blondínku Alica objala okolo ramien. Lisa ich iba uprene pozorovala s nečitateľným pohľadom.
„Bojím sa, že je to pravda. Bude sa trápiť a ja tiež. Ja... neviem, čo mám robiť,“ fňukala zasa Maisie. Zložila si tvár do dlaní, pričom sa jej pomaly začali spúšťať slané slzy. Už ju štvalo, ako na ňu doliehali udalosti z posledných dní.
•••
Alfred Stapleton práve parkoval pred jej domom, keď sa náhlila ku vchodovým dverám. V rýchlosti vyskočil z auta a dobehol ju, len aby mu neutiekla.
„Pani Fitzsimmonsová,“ oslovil ju, keď stál kúsok za ňou. Roztrasenými rukami sa snažila strčiť kľúč do zámky. „Môžem s vami hovoriť?“
„Čo chcete tentokrát?“ sykla, akonáhle sa na neho otočila. Oči mala podliate krvou a obočie nakrčené. Bolo jej celkom jedno, že ju tak videl. „Joseph nie je doma a... aj tak za nič nemôže, takže-“
„Nie som tu kvôli nemu,“ prehovoril a podišiel k nej bližšie, „ale kvôli vám.“
Nechápavo zvraštila obočie, no predsa len s ním šla na stanicu. Nepotrebovala zbytočné problémy.
•••
„Čo mi viete povedať o smrti Cheta Pinckneyho?“ spýtal sa narovno, sediac priamo oproti nej. Vypočúvacia miestnosť ako vždy pôsobila prázdne a pochmúrne, no ona sa snažila zachovať si chladnú hlavu.
„Nič,“ odpovedala Maisie jednoducho a vyložila si ruky na stôl. Prsty mala prepletené a nervózne sa s nimi pohrávala. Avšak stále so Stapletonom udržovala očný kontakt. Na maličký okamžik odvrátil zrak, aby nazrel do spisu a vytiahol odtiaľ fotky. Všimol si pritom jej nervozitu.
„Tajíte mi niečo?“ pýtal sa ďalej, zatiaľ čo pred ňou rozkladal fotografie, zachytávajúce tú ohavnú vraždu. Ani sa na ne nepozrela.
„Nie,“ ozvala sa znova prostá odpoveď.
„Sahron Howardová sa vyjadrila, že ste ju okolo druhej-tretej hodiny rannej boli vyprevadiť pred dom. Zhodou okolností, práve vtedy bol Chet Pinckney zavraždený.“
Jej mračenie vystriedal mierny šok. „Prosím? Snáď si nemyslíte, žeby som...“
„Podozrivým je teraz každý, pani Fitzsimmonsová,“ vyriekol a kútiky úst sa mu trocha nadvihli, „takže sa pýtam znova. Tajíte mi niečo?“
„Počúvajte ma,“ vyhŕkla naraz zvýšeným tónom, „zavolala som Sharon taxík a chvíľu som tam s ňou naň počkala. To je všetko, jasné?“
„Takže ste nepostrehli nič čudné?“ Nadvihol jedno obočie, ignorujúc jej prejav.
„Nie, bola to iba malá chvíľka.“ Nezaujato mykla plecami.
„A máte nejakého svedka?“
„Ako prosím?“
„Pýtam sa, či máte svedka, ktorý vás tam videl nečinne stáť tú chvíľu.“
„Sharon,“ povedala rozhodne.
„Slečna Howardová nie je práve dôveryhodný svedok. Nebola náhodou v tú noc opitá? Jej výpoveď môže byť nepresná. Navyše, čo ak v tom má prsty spolu s vami?“
„Panebože,“ zasmiala sa potichu, „to nemyslíte vážne.“
„Úplne vážne,“ odsekol a ona opäť zvážnela.
„Tak taxikár,“ vyhŕkla rýchlo, „pozrite si hovory alebo čo. Prišiel pár minút po tom, ako som volala.“
„Nič viac mi povedať nechcete?“
„Nie, ale keby som si spomenula na niečo podozrivé, tak vám dám vedieť.“
Na tvári sa jej rozlial úsmev, ktorý však prekukol. No nevravel nič, iba jej ho opätoval a pustil ju preč.
•••
Maisie rozhorčene vybehla z policajnej stanice a takmer utekala do blízkeho parku. Akonáhle našla prvú voľnú lavičku, sadla si na ňu a zadychčane si hlavu podoprela dlaňami. Hľadela uprene do betónového chodník, nevšímajúc si ľudí vôkol seba. Tí na ňu občas zvláštne a občas zase s krútiacimi hlavami pozerali. V duchu sa preniesla do rána toho osudného dňa a zakrátko sa jej pri tej predstave na tvári rozhostil nepatrný úsmev. Ihneď na to, ako sa upokojila, z vrecka hrubej bundy vytiahla telefón. Vyhľadala Sharonine číslo a vytočila ho.
„Neuveríš, čo sa mi práve stalo!“ vyhŕkla blondínka, hneď ako z mobilu vyšlo zamručanie.
„Prvý raz sa ti podarilo niečo pripáliť na panvici?“ zamrmlala Sharon s podtónom irónie.
„Ten blbec Stapleton si myslí, že mám niečo s Chetovou smrťou! A ty si vraj nedôveryhodný svedok. Môže byť taký idiot? Bože, už teraz ho nenávidím. Veď... veď ma obvinil z... chápeš, čo sa tým snažím povedať...“
„Nechcela som, aby si mala aj ty problémy, Mai. Len... je to fakt hajzel. Povieš to Jopovi?“
„Mám?“ Maisie svoju otázku vyslovila celkom neisto.
„Veď, čo na tom? Povedz mu to a – kde si vlastne?“ zarazila sa Sharon.
„Sedím v parku na lavičke a neviem, čo so sebou,“ vzdychla si blondínka, pričom jej spomedzi pier unikol obláčik pary.
„Ach, Mai, vstaň a choď domov. Ešte nachladneš!“ s káravým tónom jej vravela dlhoročná priateľka, až to Maisie pripomenulo svoju matku. Povzdychla si znova a prikývla, akoby ju snáď kamarátka videla. Napokon hovor ukončila a vykročila domov.
Joseph sa otočil na druhý bok a spokojne zamľaskal. Vyspal sa priam úžasne a Maisie vedľa neho to iba vylepšovala. Dlaňou ju pohladil po nahom chrbte. Zachvela sa a zamrnčala, na čo jej rukou vkĺzol do vlasov a jemne ju za ne zaťahal. Perami sa jej prisal na odhalené lopatky a pomaličky sa nimi presúval ku krku. Ozvalo sa tiché uchechtnutie.
„O čo sa snažíš?“ spýtala sa s úškrnom a zvedavo nadvihla obočie, keď sa k nemu otočila tvárou. Tá jeho žiarila láskou a nehou, až sa zasa uvoľnila a pocítila známy pocit bezpečia a domova.
„O nič. Mal by som sa o niečo pokúšať?“ pobavene vyslovil otázku a vtisol jej letmý bozk pod ucho. „Dnes idem neskôr do práce, tak ma napadlo, že by sme-“
„A čo keby sme si radšej spravili romantický večer? Uvarím niečo dobré, k tomu sviečky, film...“ skočila mu do reči a úsmev sa jej ešte rozšíril. Palcom mu prešla po spodnej pere, ktorú hneď niekoľkokrát pobozkala.
„Vieš, večer to asi nepôjde,“ začal neisto, „s chalanmi sme chceli niekam vybehnúť. Do nejakého podniku. Kvôli Chetovi a... dať si pár pív, pokecať, chápeš.“
„Ou, aha,“ zarazila sa, no hneď na to chápavo prikývla. „A ide aj Bradley?“
„Áno, prečo?“
„Nič, len žeby som rada videla Jazmin a on si ju pravdepodobne doma drží na reťazi,“ vyšlo z nej nevrlo a pretočila očami. Naoko zhrozene zvraštil obočie.
„No to snáď nie.“
S povzdychom prikývla. Nestihol nijako ďalej reagovať, pretože si opäť privlastnila jeho pery. „Takže, koľko máme toho času?“
•••
Joseph už bol dávno v práci a ona sa prehrabávala množstvom receptov, ktoré našla v poslednom šuplíku v kuchyni v jednej zo skriniek. Sedela uprostred nej na drevenej dlážke a okolo seba mala hneď niekoľko papierov, ktoré si ešte dávno vystrihovala z novín. Na pravej strane boli recepty, ktoré sa jej pozdávali, a na ľavej tie, ktoré ešte nikdy nevyskúšala. Hľadela z jednej kôpky na druhú, keď sa načiahla po náhodnom papieriku. Jablkovo-orechový koláč. Ten ešte nepiekla, no na obrázku, ktorý mala k receptu, vyzeral naozaj dobre. A jednoducho. Ešte očami prebehla ingrediencie, ktoré našťastie všetky mala. A pustila sa do pečenia.
Práve vylievala cesto do formy, keď si spomenula na reštauráciu. Už to mohol byť aj mesiac, čo bola v renovácií. Chýbalo jej to. Byť v tej veľkej krásnej kuchyni spolu s kolektívom, s ktorým si nanajvýš rozumela. Lisa ako jej pravá ruka a spolu majstrovali kadejaké špeciality. Naozaj jej to chýbalo. Avšak uvedomila si, že ak si chce stáť za svojím, bude sa toho musieť vzdať. Ak si chce založiť rodinu, nemôže sa naplno venovať reštaurácií. A práve to sa od šéfkuchára očakáva.
Vložila plech do rozohriatej trúby a povzdychla si. Vždy túžila po tom, stať sa kuchárkou. Vybudovala si priam idylickú reštauráciu, ktorú kritici ospevovali. A mala sa toho vzdať. Pre vidinu šťastnej rodiny. Áno, za to jej to stálo. Pretože predsa len, rodina bola pre ňu ešte väčším snom.
Koláč položila na tanier a dala z neho preč okrúhlu formu. Prikryla ho alobalom a ešte sa rýchlo zbehla obliecť. Zakrátko si už vykračovala k domu naproti. Keď stála pri dverách, načiahla k nim ruku s úmyslom zaklopať, avšak zneistela. Zhlboka sa nadýchla. A napokon zaklopala. Počkala ešte zopár chvíľ, na čo sa dvere otvorili. Zbadala vysokú hnedovlásku s ustaraným výrazom na tvári. Skenovala ju pohľadom, snažiac sa prirovnať ju k známej tvári.
„Maisie Fitzsimmonsová, z domu naproti,“ ozrejmila blondínka a neisto sa usmiala, „s Jenni sme dobré priateľky. Povedala som si, že jej spravím trocha radosť.“
Brunetka upriamila pohľad na koláč v jej rukách a so širokým úsmevom na perách prikývla. „Jasné, poď dnu. Určite bude rada, keď ťa uvidí. Aj Anna. Som Nicola, mimochodom, Jennina sestra“
„Áno, viem. Teší ma,“ vyšlo z Maisie, a keď zbadala, ako k nej beží malá Anna, úsmev na perách sa jej rozšíril. Akoby to Nicola vycítila, prevzala koláč, a Maisie si dvihla Annu na ruky. Ukazovákom jej brnkla po nose. „Ako sa máš, princezná?“
„Dostala som novú bábiku, chceš ju vidieť?“ zapišťalo dievča. Maisie iba prikývla a to už Anna mávala malou rúčkou smerom k obývačke, ktorá bola priam zaplavená rôznymi hračkami. Anna ukázala na bábiku s dokonalým telom aj tvárou a dlhými blonďavými vlasmi. „Aha, vyzerá ako ty. Budem ju volať Maisie.“
„No to mi bude cťou,“ blondínka sa zvonivo zasmiala a posadila dievčatko na pohovku. Sadla si vedľa nej, zatiaľ čo jej Anna ukazovala ďalšie bábiky. Naraz sa však vo dverách do obývačky zjavila Jenni. Mala kruhy pod očami a pery sa jej chveli. Vyzerala, akoby nespala celé dni. Vpadla Maisie do náruče a tá ju tuho zovrela. „Ako sa máš, moja?“
„Celé je to také... ach, ja už neviem... neviem, čo mám robiť,“ vzdychla Jenni, a keď sa odtiahla od svojej priateľky, prehrabla si rukou mastné vlasy. „Vďaka za ten koláč, je to od teba milé.“
„To je najmenej, čo pre teba môžem spraviť. Tým chcem povedať,“ hovorila Maisie vážnym tónom a zatiahla Jenni do kuchyne, kde Nicola zrovna krájala koláč a dávala jednotlivé kúsky na malé biele tanieriky, „že ak budeš čokoľvek – naozaj čokoľvek – potrebovať, som tu pre teba.“
„Bože,“ vzlykla Jenni, prikladajúc si dlaň k ústam. Oči sa jej zaplnili slzami, no sebe viac sa snažila ovládnuť. Nicola ju potľapkala po pleci a tou istou rukou si ju na chvíľu k sebe pritisla.
„Neplač, sestrička. Poď, dáme si koláč, vyzerá úžasne. A sú v ňom aj orechy, veď tie máš rada,“ vravela jej milým hlasom. Jenni mlčky prikývla a vzala si tanierik. Odrypla si kúsok koláča a vidličku si vložila do úst. Za malý okamžik sa v jej tvári zračila úľava.
„Je výborný. Vlastne... ako vždy.“
•••
Poobedie strávila s Josephom, kedy stihli prehodiť pár slov. Akonáhle sa však vyparil, jej myšlienky zaujalo čosi úplne iné. Alebo skôr ktosi. Keďže Bradley išiel s Josephom von tiež, znamenalo to, že Jazmin zostala doma sama. A tak sa k nej rútila krížom cez ulicu, pričom sa jej čižmy zabárali do jemnej posýpky snehu. Každý krok čudne zavŕzgal, až kým nebola zasa v teple. Jazmin ju privítala s nádejou v očiach, kedy ju takmer udusila v objatí.
„Rada ťa vidím,“ Maisie sa chopila slova, „si v poriadku?“
„Áno, nemala by som byť?“ Žena s krátkymi, takmer havraními vlasmi nadvihla spýtavo obočie. Aj keď bola iba doma, bola dokonalo upravená. Vždy si potrpela na svoj vzhľad, možno preto si s Maisie tak rozumeli. A aj keď sa tvárila nechápavo, dobre vedela, na čo jej priateľka naráža.
„Buď rada, že som prišla ja a nie Lisa. Tá už plánuje, ako dá Bradovi jednu výchovnú, až ho otočí,“ blondínka sa potichu uchechtla. Všimla si však, že Jazmin má na tvári stále kamenný výraz. A to ju snáď privádzalo do šialenstva.
„Čože? Ako to?“
„Netvrď mi, že si s nami dobrovoľne včera nešla na jogu.“ Maisie si založila ruky na prsiach a vyčítavo sa na ňu pozrela.
„Mai-“
„Počuj, chová sa ako idiot. Buď mu to povieš ty alebo ja. Vyber si,“ vyhŕkla rozhodne blondínka. Bola ochotná sa pre svoju priateľku hoc aj pobiť. Joseph bol dokonalý muž, chcela takého aj pre Jazmin, avšak Brad jej to ani trocha neuľahčoval. Raz sa od Lisy dokonca dopočula, že na ňu dvihol ruku. Či to bola pravda, to netušila. No mala pocit, že by toho Bradley bol naozaj aj schopný.
Jazmin sa na chvíľu zamyslela, no napokon z nej vyšiel povzdych. „Dobre, pokúsim sa mu vysvetliť, že aj ja mám svoj vlastný život.“
„Správny prístup.“
„A teraz zmeňme tému, prosím. Tak ma napadá... mám skvelé ružové víno. Dáš si tiež?“
•••
Vietor im vial snehové vločky do očí, až pomaly nevideli pred seba. Marco Boyle sa snažil zasadiť si kapucňu hrubej hnedej bundy ešte viac do tváre, no veľmi mu to nepomohlo. Vietor fúkal ešte silnejšie, až jemu aj Josephovi stiahlo kapucne z hláv.
„Vieš čo, seriem na to,“ zanadával Marco, ale po chvíli sa rozosmial. Zbadal Bradleyho rozžiarenú tvár, ktorý uzrel poblikávajúci názov baru. Zakázané ovocie. Pobúchal svojho priateľa po chrbte.
Joseph ich mlčky nasledoval, a až keď boli vnútri v teple, oddýchol si. Bundu zavesil na vešiak a sadol si za bar medzi Bradleyho a Marca, ktorí sa už dohadovali, aký drink si dajú ako prvý. „Pivo ako vždy?“ spýtal sa, na čo na neho obaja zazreli.
„Začneme vodkou, potom pi, čo chceš, Jop,“ uchechtol sa Marco a vytrhol Bradovi z rúk nápojový lístok, ktorý im priniesla mladá barmanka. Ako náhle mali vybraté, Brad ju opäť zastavil.
„Zatiaľ tri vodky, bez príchute. Kde je Evey?“ vychrlil plavovlasý v momente, ako sa pri nich pristavila. S nadvihnutým obočím na neho pozrela.
„Za chvíľku mi končí šichta a príde. Ty si nejaký nápadník?“ pobavene ho prešla pohľadom. Joseph pokrútil hlavou, zatiaľ čo Marco pukal smiechom.
„Prečo sa to tu asi volá Zakázané ovocie?“ uškrnul sa Bradley a naklonil hlavu na bok.
Pokrútila hlavou a otočila sa, aby prichystala tri malé poháriky, ktoré pred nich postavila. Zobrala priezračnú fľašu a každému naliala. Potom sa lakťami oprela o bar a zase sa zadívala na Brada, hryzúc si spodnú peru. „Pouč ma.“
„No, vieš,“ začal, pričom sa zatváril významne, „Boh raz stvoril Adama a Evu – teraz cháp ako Evey, ktorá to tu vlastní, ale to ty určite vieš, kráska – a zakázal im odtrhnúť si ovocie z toho stromu, čo bol v tom ich raji. Alebo niečo také. No oni to porušili, pretože ich to lákalo a zakázané ovocie predsa chutí najlepšie, nie?“
„A?“ spýtavo nadvihla obočie.
„Chcel tým povedať, že alkohol a ženy sú zakázané ovocie pre ženatých chlapov,“ vložil sa do toho Joseph. Marco sa rozosmial.
„Je pod papučou,“ šepol plavovlasý barmanke do ucha a hlavou kývol k Josephovi.
„Počul som to,“ ohradil sa, no barmanka sa na neho sladko usmiala.
„Podľa mňa je pekné, že je verný svojej žene. Ber si z neho príklad,“ odbila Bradleyho a odcupotala na druhý koniec barového pultu, kde sedel akýsi starý chlap s dlhými fúzmi.
„Ber si z neho príklad, počul si?“ doberal si ho Marco a tľapol si s Jopom. „Alica sa mi zase sťažovala. Už len čakám, kedy mi povie, že ti mám niečo povedať.“
„Netuším, o čom to hovoríš,“ zamračil sa plavovlasý.
„Citujem Maisie,“ odkašľal si Joseph, aby mohol napodobniť ženský hlások svojej ženy, „dúfam, že dnes večer ide aj Brad. Rada by som totiž videla Jazmin, ktorú doma drží ako na reťazi.“
„Presne, a kto to má počúvať?“ sťažoval si Marco. Ako náhle však niekto niečo chcel namietnuť, mávnutím ruky ich zastavil. Dvihol do vzduchu pohárik a čakal, kým tak učinili aj oni dvaja. „Dobre. Teraz to, pre čo tu sme. Chet Pinkcney, bol si náš dobrý priateľ a my pevne dúfame, že ten magor, čo to spravil, sa čoskoro nájde a zhnije v base.“
Na to všetci traja do seba prekopli tekutinu výraznej alkoholickej chuti. Joseph zaťal sánku a odložil pohárik na bar. „Je to smiešne, keď si pomyslím, že ma z toho obviňujú.“
„Ale my ti veríme.“ Marco do neho s úsmevom štuchol lakťom. Potom si však všimol zamysleného plavovlasého. „Hej, Bradík, nad čím rozmýšľaš?“
„Či bude ešte otvorený ten obchodík s porno časákmi.“
„Zaspal si dobu, že ešte stále zbieraš tie blbé porno časáky?“ doberal si ho Marco. Oči, nad ktorými sídlilo husté obočie, sa mu veselo smiali a pery mal zoširoka roztiahnuté, až ukazovali dva rady perfektného bieleho chrupu.
„Mňa by skôr zaujímalo, na čo mu sú, keď má doma príťažlivú ženskú,“ neveriacky vyšlo z Jopa.
„Rád čítam,“ uchechtol sa Bradley, no potom sa zarazil. S hraným prekvapením sa k nemu priblížil. „Počkať, Marc, počul si to? On práve povedal, že... že... že je aj iná žena okrem Mai, ktorá je príťažlivá! No to sú mi veci!“
„Nechceš ísť doriti?“ spýtal sa ho Jop, no aj tak sa nad tým zasmial.
„Rád by som, ale Evey tu stále nie je,“ zatváril sa sklamane. Otočil sa, aby sa porozhliadol, no naraz bol tvárou v tvár zmienenej žene. Jej tvrdý pohľad ho prepaľoval skrz naskrz. Všimol si, ako jej do tváre padali čierne kučery. Chcel jej ich zastrčiť za ucho a odhaliť tak jej ostro rezanú čeľusť, no capla mu po ruke.
„Čo keby si si išiel radšej kúpiť ten porno časák a vyhoniť si? Záchody sú tam, druhé dvere vpravo,“ vyriekla škodoradostne a jemne ho potľapkala po líci. Vzápätí odišla kamsi dozadu, hľadajúc mladú barmanku, ktorá ju práve zaskakovala. Bradley iba šokovane sledoval jej miznúcu postavu, zatiaľ čo Jop s Marcom sa zadúšali smiechom.
„Och, to bude karma,“ neodpustil si prostredný a opäť sa s Marcom rozosmiali.
© 2017 Rozepiš.cz - Created by Hofmanix